Daniel Valach - Sloboda
Sedím nad dejepisom v tichu starej triedy,
čítam o minulosti plnej strachu a biedy.
Vidím reťaze, tmu a mlčiaci dav,
keď za vlastný názor človek platil i strácal žiaľ.
Útlak bral ľuďom voľnosť, reč aj vlastný hlas,
no túžba po slobode prežila ten čas.
Cez zakázané knižky a šepkané slovo
chceli veriť v nový deň, v niečo lepšie, novo.
V novinách bola cenzúra a v uliciach strach,
pravda sa schovávala v nočných tmavých hmlách.
Stačilo málo, jediná myšlienka či gesto,
a človek prišiel o domov, o rodinu i miesto.
Prechádzam prstom po menách, čo história pozná,
veď každá doba útlaku bola krutá a hrozná.
Mladí ľudia ako my chceli voľne dýchať,
no museli len skloniť hlavy a v tichosti vzdychať.
Aby sme my dnes v laviciach mohli voľne žiť,
museli predkovia naši ťažký zápas podstúpiť.
Bojovali za pravdu, za to, čo je správne,
keď práva človeka boli skryté, riadne.
Dnes tu sedím a hľadím na tie staré vety,
sloboda nie je samozrejmosť pre všetky svety.
Nie je to len slovo, čo v učebnici spí,
ale šanca rozhodnúť sa, kým človek vlastne je
a kým by chcel byť.
